Môj prvý autotrip cez Transfagarasan

Autor: Ján Otčenáš | 3.4.2015 o 18:50 | Karma článku: 5,28 | Prečítané:  1130x

Transfagarasan - magistrála cez rumunské pohorie Fagaras. Známa skalným priaznivcom moto a autoturizmu, ale aj z počítačových hier Need For Speed alebo z motoristickej relácie Top Gear.

Moje rozhodnutie prejsť, alebo lepšie povedané, previezť sa cez Transfagarasan prišlo náhle ako mnoho vecí, pre ktoré sa v živote rozhodnete len tak, akoby mimochodom... a potom sa z toho vykľujú pozitívne zážitky, na ktoré budete spomínať ešte dlhý čas.

V piatok som mal pred sebou víziu víkendu, ktorý strávim pravdepodobne zavretý v kancelárii v Bukurešti - len ja a administratívna práca (ktorú tiež niekto musí urobiť). Ale počasie sa začalo vylepšovať, a moja ochota pracovať aj cez sobotu a neďeľu vo vlastnej réžii dostávala čoraz vážnejšie trhliny s pribudajúcimi poobedňajšími hodinami. Padla 18-ta hodina a ja, sediac za compom som zatvoril všetky otvorené windows okná ktoré čo len trochu zaváňali prácou a otvoril som Booking com. Nasledovný plán bol dielom asi dvoch minút: Objednal som si hotel v Sibiu a trasu na najblizsie dva dni som stanovil takto:

- piatok večer príchod na hotel v Sibiu najkratšou možnou cestou z Bukurešti

- sobota od rána roundtrip na najvyšší bod trasy, krátke pešie výpady do okolia a návrat do Sibiu

- neďela návrat na Transfagarasan a pokračovanie smerom na priehradu Vidraru a návrat do Bukurešti.

Piatok večer: Vymotať sa z Bukurešti v piatok v skorých večerných hodinách býva pekná fuška. Mne sa to podarilo za necelú hodinu. Ešte krátka pauza na poslednej čerpačke OMV spojená so studenou večerou a fřŕ po ďialnici smerom na Pitešti. Pitešti je centrum regiónu Arges. Lepšie Vám ho priblíži informácia, že v tomto meste sídli známa rumunská automobilka Dacia. Pitešti znamená aj koniec diaľnice a smerom na Sibiu to je jeden z najvyťaženejších dopravných úsekov v Rumunsku. Sumarizácia piatkovej trasy: Bukuresť mesto cca 20 km 1 hodina, Bukurešť - Pitešt cca 120 km 45 minút, Pitešť - Sibiu cca 160 km 4 hodiny medzi dlhými radmi kamiónov ktoré nie a nie predbehnúť pretože premávka je súvislá aj v protismere. Jednu hodinu po polnoci sa ubytujem na hoteli a plán na dnešok ... vlastne už včerajšok môžem odfajknúť. Sprcha a posteľ, to je to pravé v túto neskorú nočnú hodinu.

Sobota: Ráno ma zobúdza iPhone budík, po včerajšej "štreke" s neskorým príchodom som ako po fláme ale nahrádzam to entuziazmom prameniacim z očakávania možného zážitku.

Po krátkych a rýchlych raňajkách sadám do auta a vyrážam smerom na ... naspäť na juh. Po pár kilometroch so Sibiu za chrbtom na kruhovom objazde odbočujem vľavo. Prejdem niekoľko dedín a víta ma ďalší kruhový objazd. Smerovka Transfagarasan ukazuje doprava. Poslúchnem, odbočím a ... dobre som urobil. Informačné tabule nad vozovkou to potvrdzujú.

Cesta sa kľukatí, a ja si pirátim.... no... o nejakom pirátení nemôže byť ani reči... žiadna transgalaktická magistrála, ale poctivo urobená dvojprúdovka. Sem tam sú rozmiestnené odstavné plochy, žiaľ, nie všetky sú vhodné ako vyhliadkové. Odporúčam pre prejazd smerom nahor vybrať si radšej nejakú rannú hodinu. Okolo obeda sa totiž cesta zaplní autami výletníkov s prevažne domácimi značkami, ktorým je jedno že už niet miesta na odstavných plochách a veselo parkujú priamo na ceste. Takže z úzkej dvojprúdovky sa na mnohých miestach stane ešte užšia jednoprúdovka. Ak hľadáte možnosť ako zablokovať dopravu, lepšie podmienky ťažko nájdete.

Stúpam čoraz vyššie, pre lepší pocit z jazdy som prepol z automatu na manuál. A lepšie výhľady začínajú pribúdať. Sem tam zastavím, poobzerám sa, pokochám sa, pofotografujem. A je sa čím kochať. Príroda je nádherná, zvlášť ak zvolíte jarné mesiace. V zime je prístup na Transfagarašan z oboch strán, ale vysokohorský tunel pod sedlom býva zatvorený. Na internete nájdete presnú informáciu o termíne zimnej uzávery. V pohorí Fagaraš sa nachádza aj najvyšší vrch Rumunska, Moldoveanu. Keď stúpate smerom od Sibiu, tak sa pozerajte naľavo od sedla. Je len o pár desiatok metrov nižší ako náš Gerlachovský štít. Ale z magistrály ho neuvidíte, na to si musíte vystúpať vyššie hore brehom a po vlastných. 

Dve najlepšie vyhliadky sa nachádzajú až na najvyššom bode trasy, po oboch stranách tunela s príznačným názvom Capra, v preklade Koza. Pred tunelom sú nespevnené odstavné plochy používané ako parkoviská. Zaplatíte 5 Ron, cca asi 1 euro a môžete parkovať neobmedzene. Z tejto lokality pochádza pravdepodobne drvivá väčšina fotografií návštevníkov. Tu hore si naplno uvedomíte rozsah a vynaložené úsilie na vybudovanie tohoto diela. 

Samozrejme, aj tu si našiel cestu "pán biznis". Predavači v stánkoch aj pred nimi ponúkajú lokálne potraviny, skaly leštené aj neleštené, domáce výrobky, folklór, tradície, gýče aj veci hodné povšimnutia. Zároveň je to aj jediný bod na celej trase, kde nájdete občerstvenie, fast foody strihnuté rumunskou kuchyňou. A to všetko priamo v teréne a napriek občas problematickej vizáži stravy bolo všetko poživateľné a bez akýchkoľvek následkov.

Okolo obeda si uvedomím, že sa nachádzam vysoko v horách. Počasie sa začína prudko meniť a z celkom pekného polooblačna sa v priebehu doslova pár minút stáva oblačno pred búrkou. Ako skúseného turistu ma počasie síce neprekvapí ale je koniec nádhernému výhľadu. Nasadám do auta a odchádzam naspäť do Sibiu. Po ceste nadol som konfrontovaný so spomínaným blokovaním dopravy, autá parkujúce po oboch stranách, v strede akurát tak priechod na jedno auto. Väčšina šoférov je však disciplinovaná a aj bez externého organizovania striedavo si vždy po pár autých dávajú šoféri prednosť. Oveľa zaujúmavejší moment nastane, keď sa prebijem do nižších nadmorských výšok, kde čihala zákernosť. Zaviaznutý stavebný stroj. Odporúčam neznervózňovať sa. Nič tým nevyriešite a veci sa neurýchlia. Mal som šťastie, situácia sa vyriešila v priebehu hodiny a pol. 

V Sibiu som si stihol v sobotu pozrieť historické centum mesta. Keď prichádzate do Sibiu, určite Vás upúta na informačnej tabuli názov: Sibiu-Hermanstadt. Áno, tušíte správne. V tejto lokalite žijú potomkovia germánov ktorí toto mesto zakladali. Sibiu patrí medzi najvýznamnejšie mestá s nemeckou menšinou v Rumunsku.

V nedeľu ráno sa na mňa usmieva slniečko. Perfektné počasie na výhľady zhora. S tou víziou sa odhlasujem z recepcie (zbohom dobrý hotel, snáď niekedy nabudúce znova...) a vyrážam správnym smerom. Už včera som si všimol v jednej dedinke na elektcikom stĺpe hniezdiť párik bocianov, snáď budem mať štastie a nájdem ich ešte doma. A už je to tu, dedinka Scoreiu, a hneď v úvode. Máme ich tu v plnej kráse.

A potom už hurá nahor do kopcov... Skorá ranná hodina mi praje, autíčka len kde-tu a ja preraďujem z automatiky na manuál v snahe vychutnať si čo najviac pôžitkov. Smerom nahor sa vyskytnú náhle stop-time pauzy, to sú miesta ktoré mám poznačené v hlave zo včerajšieho dňa. Za slniečka sú ešte krajšie. Na najvyššom bode trasy taktiež zastanem na krátku dobu, len "čeknúť" či náhodou nové svetlo neodhalí nové vizuálne vnemy. A potom, hor sa do tunela, prechod na druhú stranu kopca. Tunel je aj deliaca hranica medzi dvoma územnými celkami. Začína sa tu Communa Arges, pomenovaná podľa dominantnej rieky v tejto lokalite. 

A za tunelom prekvapenie. V tejto nadmorskej výške by som čakal kamzíkov. Prekvapenie! Namiesto kamzíkov kone. A celkom prítulné, niekedy až drzo dotieravé, vynucujú si na turistoch maškrty. A ak sa nezachováte dostatočne rázne, vopchajú Vám hlavu priamo do otvoreného okna auta alebo Vašej manželke vybrakujú kabelku.

Postupujem ďalej podľa osvedčenej schémy. Pohnúť sa, prejsť pár kilometrov, zastaviť na peknej vyhliadke, poobzerať sa, nadýchať sa emócií a pokúsiť sa časť z toho všetkého preniesť otvorom objektívu na fotografiu. Oceňujem, že som obetoval osobné pohodlie pri rannom vstávaní a vydal sa na cestu v skorých ranných hodinách. Autá a motorky začínajú pribúdať, ale ešte stále je to únosné pre amatérskeho mototuristu. Dostávam sa do nižších častí, až príde priehrada. Priblížil som sa k nej "od chvosta", takže pomaly postupujem po pravom a dostatočne členitom brehu

. Priehrada Vidraru je veľké vodné dielo, ktoré má na dĺžku viac ako 9 kilometrov. Avšak "vďaka" spomínanej členitosti pobrežia, cesta po brehu priehrady má približne 25 kilometrov. No neskúste si to, tie všetky kľučky a zákruty. Jediný problém, málo vyhliadkových miest smerom na priehradu a vačšinu cesty Vám budú brániť vo výhľade stromy. Ale potom prídete k priehradnému múru a ak ste tam náhodou prvý krát, ostanete stáť s otvorenými ústami. Asi jediné výstižné slovo je "veľkolepé". Ak ste náhodou navštívili priehradu Glen Dam v USA, tak asi viete ako som sa cítil keď som prvýkrát videl priehradný múr Vidraru. Amerika uprostred Európy.

Po tomto zážitku už asi niet čo dodať, len nejaké nepodstatnosti, ako napríklad to že som si na vyhliadkovej veži rozbil hlavu. Ak sa tam rozhodnete vyjsť, a myslím si, že keď tam budete, tak sa určite rozhodnete vyjsť hore, dávajte si pozor na predposlednom poschodí, je tam znížený podhľad a jeho výška je cca 170 centimetrov, čo pre nás 180 centimetrových znamená že akurát mimo zorného poľa. Ale tak mi treba, hore schodmi sa nechodí s okom na hľadáčiku fotoaparátu. 

Odmenou za krátky výstup bude výhľad na priehradu a celé okolie. A to všetko korunuje socha komunistického boha energetiky z nalešteného chrómu, ktorá tomu celému dívadlu (od slova dívať sa) dáva zvláštny nádych uplynulých radostnejších zajtrajškov.

V aute si dezinfikujem rozbitú hlavu, zalepím leukoplastom a plný zmyslových zážitkov šoférujem smerom na Pitešti a odtiaľ ďialnicou naspäť do Bukurešti. Noapte buna Transfagarasan, noapte buna Vidraru.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?